Basnicky.sk

Ako vietor rozfúka po uliciach lístie,
Tak sneh zahalí cesty bielym závojom.
Ako búrka všetky blesky k sebe tisne,
Tak slnko zatienia mraky krátkym bojom.

Keď dážď padá na moje vlasy
A kvapky stekajú po bledej tvári,
Vtedy zastaví sa mi celý svet, som šťastná asi,
Prvýkrát cítim pocit šťasteny, alebo sa mi to len marí?

Ruky mám rozpažené, zrak sa upriami k nebu,
Točím sa dookola, čas sa mi práve zastavil.
Pocit voľnosti, prirovnám ho ku včeliemu medu,
Taký sladký, zdravý a to všetko preto, aby sa mi skleslý život na nohy opäť postavil.

Odoženú sa tmavé mraky pred samým slnkom stojace,
Prestane pršať, moju tvár objíma slnečný lúč.
A čo tie dažďové kvapky na mojej tvári blúdiace?
Tie stihlo slnko vysušiť a prosto sú už fuč.

Pocit šťasteny, voľnosti zmizli akoby zakryté boli tmou,
Alebo sa zatienili rannou hmlou?
Mesiac mi šepká, že sa ukryli, pretože sa boja,
Áno, pred krutým pocitom samoty stoja.

Bezcieľne pozerám na hviezdy, keď pocit samoty sa mi do duše vkradol,
Hoci je krutý, skromne si na okraj srdca sadol.
Nechce sa dlho zdržať, ani on nechce byť sám,
Ale predsa ja nemôžem dovoliť, aby odišiel, veď je jediný koho mám.